Zákony v iných krajinách

Väčšina európskych štátov už tradične uznáva právo na výhradu vo svedomí k povinnej vojenskej službe, a to ako aspekt slobody myslenia, svedomia a náboženstva. Prístup k výhrade vo svedomí sa však odlišuje v odborných oblastiach, napríklad v zdravotnej starostlivosti. V niektorých európskych štátoch majú zdravotnícki pracovníci a pracovníčky právo odmietnuť vykonávať určité medicínske výkony, pričom väčšinou ide o výkony súvisiace s reprodukčným zdravím, ktoré potrebujú výlučne ženy. Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko, Nórsko, Rakúsko, Maďarsko, Slovensko, Poľsko, Portugalsko a Taliansko umožňujú zdravotníckym pracovníkom a pracovníčkam odmietnuť vykonať interrupcie za istých špecifických okolností.[32]

V Nórsku napríklad môže podľa nórskeho Interrupčného zákona zdravotnícky personál odmietnuť vykonať interrupciu alebo pri nej asistovať.[33] Zdravotník alebo zdravotníčka, ktorí si uplatňujú výhradu vo svedomí musí „predložiť vedeniu nemocnice alebo inej inštitúcii, v ktorej pracuje, písomné vyrozumenie o tomto svojom prianí spolu s podrobnejším vysvetlením svojho postoja.“[34] Toto právo sa vzťahuje špeciálne na personál, ktorý sa priamo podieľa na tomto zákroku, nezahŕňa však starostlivosť a liečbu, ktorá predchádza interrupcii alebo po nej nasleduje. Okrem toho zákon ukladá nemocnici alebo inému zdravotníckemu zariadeniu povinnosť štvrťročne oznamovať predstaviteľom samosprávy počet osôb, ktoré si v tomto období uplatnili výhradu vo svedomí. V tomto oznámení musí byť uvedený aj počet osôb zdravotníckeho personálu, ktoré si právo na výhradu vo svedomí neuplatňujú. Samospráva je povinná zabezpečiť zdravotnícku starostlivosť tak, aby boli pre ženy v danej oblasti v každom čase dostupné služby potrebné na ukončenie tehotenstva. Za týmto účelom môže samospráva prijať rozhodnutie, že sa pri inzerovaní voľných pracovných miest v nemocnici alebo v inom zdravotníckom zariadení uvedie aj podmienka, že si uchádzači a uchádzačky o pracovné miesto nebudú môcť uplatňovať výhradu vo svedomí. Okrem toho zdravotnícky personál uchádzajúci sa o pozície v nemocnici alebo v inom zdravotníckom zariadení, „kde sa môžu vykonávať interrupcie, musí na požiadanie oznámiť, či si želá byť oslobodený z vykonávania interrupcií alebo z asistovania pri nich.[35]

Interrupčný zákon vo Veľkej Británii z roku 1967[36] uvádza pravidlá pre uplatňovanie si výhrady vo svedomí v odseku 4, podľa ktorého:

„(1) S prihliadnutím na odsek 2 tohto ustanovenia, na nikoho nesmie byť uvalená povinnosť, či už prostredníctvom pracovnej zmluvy alebo na základe zákonnej alebo inej právnej požiadavky, aby sa táto osoba zúčastnila na akomkoľvek zákroku podľa tohto zákona, voči ktorému má výhradu vo svedomí:

Berúc do úvahy, že pri akýchkoľvek právnych úkonoch dôkazné bremeno týkajúce sa výhrady vo svedomí spočíva na osobe, ktorá tvrdí, že sa touto výhradou riadi.

(2) Nič v odseku 1 tohto ustanovenia nesmie ovplyvniť nijakú povinnosť zúčastniť sa na zákroku, ktorý je nevyhnutný na záchranu ľudského života alebo na to, aby sa predišlo vážnym a trvalým následkom na fyzickom alebo mentálnom zdraví tehotnej ženy.“

S ohľadom na iné služby v oblasti reprodukčného zdravia niektoré štáty (napríklad Rakúsko, Veľká Británia a Taliansko) uznávajú právo na výhradu vo svedomí k asistovanej reprodukcii.[37] Navyše Lekárska asociácia vo Veľkej Británii (British Medical Association – BMA) umožňuje lekárom odmietnuť predpisovať antikoncepciu. V takom prípade však musí lekár alebo lekárka informovať pacientku o takom poskytovateľovi či poskytovateľke zdravotnej starostlivosti, ktorí si neuplatňujú výhradu vo svedomí.[38] Okrem toho v niektorých oblastiach Španielska boli prijaté zákony, ktoré umožňujú farmaceutom a farmaceutkám odmietnuť plniť si svoje povinnosti na základe ich svedomia, s výnimkou takých prípadov, keď výhrada ohrozuje práva pacientky alebo jej zdravie.[39]

Tieto trendy v mnohých európskych krajinách naznačujú, že výhrada vo svedomí v oblasti zdravotnej starostlivosti sa čoraz častejšie chápe ako prejav práva na slobodu náboženského vyznania, presvedčenia a svedomia. Na druhej strane však toto právo nie je absolútne.[41] Jednotlivé krajiny sa líšia nielen rozsahom klauzúl o výhrade vo svedomí, ale aj druhom obmedzení týkajúcich sa uplatňovania výhrad. Vo všeobecnosti možno povedať, že poskytovatelia zdravotnej starostlivosti sú povinní vykonať príslušný zákrok v situácii, keď je ohrozený život a zdravie pacientky. Niektoré štáty ukladajú zdravotníkom aj ďalšie povinnosti, napríklad povinnosť odporučiť pacientku k zdravotníckemu pracovníkovi či pracovníčke neuplatňujúcim si výhradu vo svedomí alebo poskytnúť pacientke informácie o všetkých náhradných službách. Špecifické obmedzenia týchto opatrení sa líšia od krajiny ku krajine, pričom ale treba povedať, že väčšina krajín nemá dostatočné právne záruky potrebné na zabezpečenie včasnej dostupnosti služieb zdravotnej starostlivosti, ktorá by bola bez prekážok.

—————————————————–

[32] Pre podrobnejší prehľad o členských štátoch Európskej únie, ktoré povoľujú výhradu vo svedomí v oblasti zdravotnej starostlivosti, pozri aj Skupina nezávislých expertov a expertiek EÚ: „Opinion No. 4-2005“, European Union Network of Independent Experts on Fundamental Rights, Opinion No. 4-2005: The Right to Conscientious Objection and The Conclusion by EU Member States of Concordats with the Holy See, 14 December 2005, CFR-CDF. Opinion 4-2005. doc., s. 16 [Skupina nezávislých expertov a expertiek EÚ: „Opinion No. 4-2005“].

[33]Zákon o ukončení tehotenstva z 13. júna 1975 (č. 50) s dodatkami k zákonu zo 16. júna 1978 (dodatok č. 5 a 6, č. 66) (Nórsko), s. 20.

[34]Tamtiež.

[35]Tamtiež.

[36]UK Statutes 1967, ch. 87 v znení zmien a doplnkov, citované In: Cook, Rebecca J. – Dickens, Bernard M. – Fathalla, Mahmoud F.: Reproductive Health and Human Rights, Integrating Medicine, Ethics and Law (Oxford University Press, New York 2003), s. 214.

[37]Skupina nezávislých expertov a expertiek EÚ: Opinion No. 4-2005, poznámka č. 32, s. 9-14.

[38]Tamtiež, s. 14.

[39]Ley De Cantabria 7/2001, De 19 De Diciembre, De Ordenación Farmacéutica De Cantabria. Ley 8/1998, de 16 de junio, de Ordenación Farmacéutica de la Comunidad Autónoma de La Rioja. Pozri aj tamtiež, s. 13

[41]Skupina nezávislých expertov a expertiek EÚ: Opinion No. 4-2005, poznámka č. 32, s. 16.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s